Samostatnosť nám odmalička vštepujú naši rodičia a neskôr tomu nie je inak ani na školách. Po čase sa zamestnáme a pri častom vypytovaní nás upozornia opäť na tú istú vec – buďte viac sebestační! Nespoliehajte sa na druhých, tí sú v skutočnosti vašou konkurenciou a ide im o vlastné, nie o vaše úspechy. Čo je teda správne?
Tak ako žiadna ľudská vlastnosť nie je ideálna, rovnako neexistuje ani dokonalé správanie. Chlap však musí byť silný a odvážny, nech sa deje čokoľvek. Neraz odmietnete pomoc od druhých a zistite, aké je to fajn…
Alebo ani nie? Samostatným sa človek nerodí. Od prvých dní svojho života sme odkázaní na opateru rodičov. Aby sme sa dokázali postaviť na vlastné, musíme sa od nich naučiť to správne, vyskúšať si to na vlastnej koži a neraz sa aj „popáliť“. Samostatnosť si netreba spájať len s pozitívnymi skúsenosťami, no ani tých zlých by nemalo byť priveľa.
Hra na veľkých chlapov – kedy sa to nevypláca?
Samostatnosť je vtedy zlá, keď pri práci často opakujeme zlé návyky a nechceme ich vôbec meniť. Nedáme ani na upozornenia druhých. Neraz nimi môžeme ubližovať či ohrozovať ďalších a o tom dobrom postupne získavame skreslené obrazy.
Minimalizujeme svoj kontakt s okolím, veď sme sebestační… Prestávame súperiť, súťažiť a spoliehame sa len na vlastnú intuíciu. Zabúdame na idoly, ktoré nás hnali vpred a chceli sme sa im priblížiť.
Naša sebestačnosť sa tak ľahko mení na arogantnosť a tvrdohlavosť. Prečo to vôbec spomíname? Človek potrebuje človeka a priateľské rady by mali byť úprimné a nezištné. Na učenie potrebuje každý rozdielny čas a niekto možno okrem toho bojuje aj s nedôverou voči samému sebe. Taktiež máme možnosť pýtať sa na veci nepriamo a tým sa hneď neprezentujeme ako nejakí „neschopáci“. Budujme si pozitívnu prestíž, ale radšej ako sám nechajte sa obklopiť silnejšou konkurenciou! Po čase zistíte, že je to naozaj správny ťah!
Foto: pixabay.com
